afROMANOV pohľad na vec

 

    Nikdy nebudem vystupovať pred ľuďmi. Ja a učiť ? Čosi. Vyjsť zo svojej ulity a komfortnej zóny? A načo. Rozprávať pred veľkými masami ľudí ? Už teraz sa mi z toho potia dlane. Konečne sa cítiť sám sebou ? V nedohľadne. Toto sú všetko myšlienky, ktoré mi prechádzali hlavou veľmi dlhú dobu. Mal som veľké šťastie, že mi ich práve ELEMENT pomohol všetky napraviť na pravú mieru a ukázať to, že je jedno aký si, odkiaľ si a čo máš rád, musíš sa proste prejaviť a byť sám sebou.  Ale nebudeme toľko emoční. To nie som ja haha. Aspoň nie tak negatívne.

Serus, moje meno je Roman Dzúrik A.K.A Romanček a tancu sa venujem už asi 10 rokov. Všetko to začalo, keď som začal chodiť na strednú školu. Poznáte to, máte afro (ukážem vám fotku, je to haluz), začínate byť flegmatik a mať veci na háku a chcete baliť baby (poprípade opačne :D). Keď som ako 15-ročný fagan chodieval do mesta, s bratom ma vždy bavilo si ísť zatancovať. Bola to nehorázna radosť, ale cítil som sa ako strašné drevo. Jedného dňa ma brat zaviedol na Uhlisko, vtedajšia centrála Elementu. Vtedy to začalo. Dodnes si pamätám môj prvý tréning ešte s vtedajším lektorom Lukášom (choreografia na hudbu od Willa Smitha :P). Môj život sa vtedy zmenil. Úprimne vám môžem povedať, že som asi za 3 roky nevynechal ani jeden tréning alebo akciu.  Už vtedy ma to začalo hnať.  A zatiaľ ma to hnať neprestalo.

 

 

8 rokov neskôr sa začala moja trénerská „kariéra“. Ale viete čo ? Mal som z toho obrovskú radosť, pretože za ten čas čo tancujem som sa začal cítiť úplne inak. Zmenil som sa. A ani by sa to nedalo nazvať zmenou, ale proste som konečne začal byť sám sebou.  Za ten čas som vďaka tancu spoznal neuveriteľne veľa dobrých ľudí , videl som nespočetne veľa akcií, zúčastnil sa veľa súťaží, ale nikdy sa môj pohľad na tanec nezmenil.

Keď tancujem…tak sa potím. Ale teraz vážne. Strašne sa potím. Spotené kolená sú moje. Ten pocit sa nedá ani popísať, ale pokúsim sa. Som úplne slobodný, nič iné ako hudbu nevnímam a som šťastný ako nikdy. Je úplne jedno ako sa cítim pred tancom. Či som unavený, smutný alebo naštvaný. Na tréningu to všetko vyventilujem a som to zase ja. A keď vám po takom dlhom čase trápenia, naťahovania, drillov, skúšania a ťahania sa hore vaši tanečníci zatancujú tú zostavu, to je to najlepšie, čo môžete zažiť.

Taktiež môžem povedať, že som sa vďaka ELEMENTu ocitol v kruhu ľudí, ktorí mi dávajú neskutočne veľa. Od pohľadov na tanec až po ich skúsenosti či postrehy, ich tanečné štýly a rôzne inšpirácie, ktoré z vďaka nim dostávam. Zažili sme si toho spolu veľa, či pozitívneho alebo negatívneho, ale v konečnom dôsledku sú niečo ako moja druhá rodina. Aj keď sa niekedy medzi nimi cítim ako starý cap, viem, že sa na nich môžem spoľahnúť a viem, že s nimi zažijem ešte veľa dobrého, či už v Elemente alebo mimo neho.

Keď sa na to celé pozerám dozadu, príde mi to ako jazda na dráhe. Keď ste na nej tak máte na začiatku strach. Tie prvé sekundy keď sa dáte do niečoho nového a neviete čo vás čaká, aké to bude. Potom sa to pomaly začne rozbiehať a začínate sa tešiť, ale nakoniec vidíte ten veľký voľný pád, do ktorého idete a neviete čo si máte myslieť. Zrazu sa to rozbehne takým spôsobom že neviete čo máte skôr robiť. Či sa radovať, kričať, báť alebo smiať. Ale jedno vám poviem. Nech je tá jazda akákoľvek strašná alebo plná častí keď si hore alebo dole, na konci máte taký úžasný pocit ako nikdy. A hor sa ešte raz !

Napísané 15. februára 2018 v sekcii Nezaradené

Zdielať článok

Back to Top